8.ročník filmového festivalu Cinematik Piešťany sprevádza bohatý sprievodný program, ktorý svojou rôznorodosťou vystužuje veľkoleposť festivalu ale aj samotných osláv 900.výročia mesta Piešťany.
Úvodný piatkový deň festivalu pripravil nejedno filmové prekvapenie pre filmových nadšencov. Ako prvý prišiel na radu Francúzsky film Z hrdze a kosti (De Rouille Et D´os/2012). Režisér Jacques Audiard nám ponúkne až nevšedne pojatú drámu ohobatenú s vizuálne silnými scénami, či prvkami desivých snových reflexných scén, scény pri ktorých mrazí ale spĺňajú svoj účel, čiže obohacujú a ucelujú podávaní civilný príbeh, ktorý divák dosť intenzívne prežíva spolu s hlavnými protagonistami.
V hlavných úlohách sa zaskveli tradične skvelá neustále prekvapujúca herečka Marion Cotillard (Oscar za film Edith Piaf/2007), ktorá sa tento krát zhostila úlohy traumatizovanej invalidne postihnutej bývalej trénerky kosatiek ale aj nie moc známy Matthias Schoenaerts dokázal že podfarbenie postavy pouličného boxera zvláda priam excelentne.
Režisér Adam Oľha ponúkol rodinný dokument Nový život(2012), kde sa snaží rôznými domáci video úryvkami priblížiť fungovanie a určité problémy svojej rodiny. Snímka ponúkne prierez niekoľko desaťročí života tejto rodiny ale na škodu snímky ide len o povrchne vykreslený problému medzi otcom ktorý sa vzdal početnejšej rodiny aby si mohol na blížiacu starobu začať pokľudnejšiu etapu života u novo založenej rodiny. Režisér a jeho snaha o umelecké prvky sú ale pre dokument ako celok nie moc fungujúce, rodinné zábery nemajú moc čím upútať, príde to dosť chladné.
V podvečerných hodinách prišlo na Slávnostné otvorenie festivalu, kde dostali viacerý usporiadatelia a čestný hostia možnosť povedať pár slov o tom prebiehala príprava, organizovanie, či ako sa festival vyvíja, napreduje. Prišlo aj na spomienkové momenty v zostrihanom video spote, ktoré boli venované hercovi akým bol Jozef Adamovič, ktorý bol manžel čestnej riaditeľky festivalu Božidary Turzonovovej. Na záver ceremónie prišlo oficiálne otvorenie festivalu pozvaným hosťom režisérom Benom Wheatleym. Wheatley si za svoju doterajšiu tvorbu prevzal aj cenu Rešpekt, ktorou sa hájil že ju zakaždým doma ukáže svojej žene keď pôjde do horkého.
Po Slávnostnej ceremónii prišlo na radu milé prekvapenie v podobe dokumentu Zamatoví teroristi(2013), ktorý ponúka tri príbehy takzvaných teroristov vtedajšieho socialistického systému. Traja hrdinovia, ktorý boli za svoje činy odsúdený paragrafom 93 za akt teror. Príbehy pomenované ich menami Stanislav, František a Vladimír, približujú ich neúspešnú vzburu proti vtedajšiemu režimu. V príbehoch spoznávame ich ľudskú stránku, ich zanietenie pre vtedajšiu vec, prípade odovzdávanie nadobudnutých skúseností dnešnej generácii. Príbehy sú podané s citom, majú svoju ľahkosť, aktéri zaujmú svojou ľudskou stránkou a tieto tri príbehy dokážu vďaka pôsobivému vykresleniu zaujať aj širšie publikum a nielen artových nadšencov. Film mal na festivale od divákov nadšenú odozvu.
V neskorých nočných hodinách prišlo na pritvrdenie a to drsným filmom od Dánskeho režiséra Nicolasa Windinga Refna, ktorý v roku 2011 natočil jeden z najžiadanejších filmov toho roka a to DRIVE. Tentokrát prichádza s thrillerom Len Boh odpúšťa(Only God Forgives,2013), ktorý bol prijatý až nečakane rozporuplne a dosť sa porovnáva z jeho už spomínaným a zatiaľ najuznávanejším filmom z jeho tvorby. A práve táto snímka je taký návrat k jeho predošlej tvorbe, kde vsádza hlavne na psychadelickú vizuálnu prezentáciu s minimumom dialógov(Vzkriesenie Valhaly, Bronson, Fear X). Takže narozdiel od filmu DRIVE ktorý bol poňatí viac smerom k divákovi a preto aj viac zapôsobil svojou témou, vizuálom, poňatím, hudbou a dravosťou, by som tento jeho nový počin moc neporovnával. Aj keď určité podobné prvky to má ako násilie či zádumčivý nevyspytateľný Ryan Gosling ale tu sa režisér viac venuje jemu vlastným dlhým bezdialógovým farbou podmanivým scénam. Takže je pochopiteľné že takýto artový film nemusí zrovna sadnúť každému a hlavne tým čo nepoznajú predchádzajúcu tvorbu tohto svojského režiséra.
Napísal: Matúš Gajdošech
