Narodili ste sa v Ankare, ale väčšinu života ste strávili vo Francúzsku. Prečo ste sa rozhodli svoj celovečerný debut nakrútiť v Turecku?
Väčšia časť mojej rodiny v Turecku žije a celý život sa tam vraciam. Príbehy odohrávajúce sa v Turecku ma obzvlášť priťahujú, pretože je to oblasť naplnená nepokojom, všetko sa tu mení. Situácia sa v poslednej dobe posunula opäť viac konzervatívnym smerom, ale stále je tu cítiť sila a energia. Máte tu pocit, že ste v srdci niečoho dôležitého, že všetko sa môže okamžite dať do pohybu nečakaným smerom. Je to tiež neuveriteľný zdroj príbehov.
Mustang je príbehom emancipácie, rovnako ako váš krátky absolventský film. Ako tento projekt vznikol?
Chcela som hovoriť o tom, aké je to byť dievčaťom a ženou v dnešnom Turecku, kde otázka žien je viac ako kedykoľvek predtým veľkou spoločenskou témou. Skutočnosť, že sa vďaka častým pobytom vo Francúzsku pozerám na situáciu inými očami, hrala samozrejme dôležitú úlohu. Zakaždým, keď sa vraciam do Turecka, cítim tu určitú formu nátlaku, ktorá ma vždy prekvapí. Všetko, čo nejako súvisí s ženskosťou je neustále redukované na sexualitu. Ako keby čokoľvek, čo žena alebo mladé dievča robí, bolo sexuálne sfarbené. Niektorí riaditelia škôl vraj napríklad zakazujú chlapcom a dievčatám po ceste do tried používať rovnaké schodisko. Stavajú pre ne oddelené. Prepožičiavajú tak silný erotický náboj aj tým najbanálnejším veciam; cesta po schodoch sa zrazu mení na niečo závažné. Poukazuje to na absurditu takého druhu konzervatizmu : všetko je sexuálne. Vedie to k tomu, že deti neustále hovoria o sexe. A vynára sa koncept spoločnosti, ktorý obmedzuje ženy na stroje určené k plodeniu detí, ktoré sú dobré len na domáce práce. Turecko bolo jednou z prvých krajín, ktoré v 30. rokoch minulého storočia priznalo ženám možnosť voliť. A zrazu musíme hájiť ich základné práva, ako napríklad právo na potrat. Je to smutné.
Prečo dostal film anglicky znejúci názov – Mustang?
Mustang je divoký kôň, ktorý skvelo symbolizuje päticu mojich odvážnych a neskrotných hrdiniek. Aj vizuálne ich vlasy pripomínajú hrivy a po dedine sa pohybujú ako stádo mustangov. Aj príbeh samotný sa ženie vpred tryskom ako divoký kôň, a táto energia je srdcom môjho filmu.
Nakoľko je váš film osobnou spoveďou?
Situáciu z úvodu filmu, kedy dievčatá vyvolajú škandál tým, že vylezú chlapcom na ramená a stihne ich za to krutý trest, som sama zažila ako tínedžer. S tým rozdielom, že som vtedy sklonila hlavu a v žiadnom prípade nemala odvahu sa tomu postaviť. Ubehli roky, kým som si dovolila čo i len protestovať. Chcela som, aby postavy vo filmovej verzii boli skutočnými hrdinkami. A ich odvaha sa im musela vyplatiť. Vidím tú päticu dievčat ako päťhlavú dračicu, ktorá príde o hlavu, kedykoľvek niektorá z nich zmizne z príbehu, ale posledná časť, ktorá ostane napriek tomu nakoniec zvíťazí. Je to preto, že staršie sestry sa nechali zviesť predstavou, že najmladšia, Lale, odmieta ich osud.
Vyzerá to, že podľa vás predstavuje jedinú cestu von vzdelanie.
Zamedzenie prístupu do školy a reakcie na to sú pre príbeh zásadné, ale nie som v tomto ohľade militantná. Film nie je politický predslov. Film dokáže vyjadriť veci omnoho citlivejšie a silnejšie, ako by som to vedela vyjadriť slovami. Vidím to ako rozprávku s mytologickými motívmi – ako je Minotauros, hydra (pätica dievčat spojených v jedno telo) a lopta, znázornená futbalovým zápasom, ktorého sa dievčatá chcú zúčastniť.
Rodina s piatymi mladými dcérami, ktoré prebúdzajú túžbu miestnych chlapcov, a preto musia byť chránené pre ich vlastné dobro. Nedá sa nespomenúť si na film Smrť panien Sofie Coppola. Aké sú vaše filmové inšpirácie?
Videla som Smrť panien po premiére a čítala aj knižnú predlohu Jeffreyho Eugenidesa, ale Mustang nie je odkazom na ňu. O nič viac, než je odkazom na Rocco a jeho bratia. Omnoho viac ma ovplyvnil film Saló alebo 120 dní Sodomy, v tom zmysle, že Pasolini rozpráva pomocou nechutného príbehu príbeh spoločnosti v zajatí fašizmu. Hľadala som podobnú formu oddelenia štýlu od obsahu. Často som si pri písaní scenára nechávala DVD s filmom bežať na pozadí. Pozrela som si aj mnoho filmov o úteku z väzenia, ako napríklad Útek z Alcatrazu. Hoci je môj príbeh zasadený do dôverne známeho rodinného života, ide vlastne o príbeh úteku z väzenia. Kým sme začali nakrúcať, púšťala som herečkám každým deň jedno DVD – Bergmannove Leto s Monikou, Fish Tank, Nemecko v roku nula, Dieťa bratov Dardennových a rôzne ďalšie filmy – zakaždým s nejakým konkrétnym zámerom. Niektoré som im tiež púšťala jednotlivo. Napríklad Illaydĕ Akdoğan, ktorá hrá Sonay, som pustila Zbesilosť v srdci Davida Lyncha a mnoho filmov s Marilyn Monroe, kvôli stvárneniu neostrej hranice medzi nevinnosťou a otvorenou sexualitou.
Nie je náhodou, že ste za dejisko príbehu zvolila odľahlú dedinu Inebola pri Čiernom mori, 600 km od Istanbulu. Izolácia prispieva k pocitu útlaku, ktorý diváci prežívajú…
Áno. To miesto zdôrazňuje pocit, že ste na konci sveta. Išlo mi primárne o umelecký dojem z rozprávkovej krajiny a kľukatými sa pobrežnými cestami a lesmi. Je to miesto, na ktoré je ťažké sa dostať. Pár mesiacov pred nakrúcaním tu nebolo žiadne letisko a nikto tu nikdy nenakrútil žiadny film. Mala som skutočný pocit izolácie. Nielen, že sa do tých najodľahlejších dedín novinky dostane len prostredníctvom oficiálnych kanálov, v každom dome tiež nájdete vrece s uhlím – darček od vtedajšieho premiéra, ktorý je dnes už prezidentom. Ľudia cítia blízkosť, až rodinné puto s režimom, ktorý k nim dôverne prehovára z médií. Iba na málo miestach by ste nenašli zapnutý televízor s rečniacimi papalášmi. Keď sme skončili, postavili 90 kilometrov od miesta, kde sme nakrúcali, letisko, odkiaľ odlieta jedno lietadlo denne. Bol to ako závan čerstvého vetra, ako by sa niečo zlomilo.
Počas nakrúcania, ste boli tehotná. Aké to pre vás bolo?
Bolo to úderné komando. Bola som presne v polovici tehotenstva, keď sme začali a nakrúcali sme 12 hodín denne, šesť dní v týždni. Bola som v rovnako zraniteľnej pozícii ako dievčatá, čo nebolo zlé, pretože to znamenalo, že sme na rovnakej lodi. Tri týždne pred začiatkom hlavného nakrúcania, keď bolo všetko pripravené, nás opustil producent. Bolo to, ako by pilot v polovici letu vystúpil z lietadla. Nakrúcanie sa zastavilo, štáb sa začal rozpadať. Všetko, čo som pripravila, sa začalo rozpadať. Nakoniec sme zohnali iného producenta a pokračovali v nakrúcaní, ale situácia, kedy som takmer o všetko prišla, pre mňa bola obrovskou motiváciou. Bola to taká dráma, že som všetky donútila prekonať samých seba a film zachrániť. Každý záber bol otázkou života a smrti. Ľudia sú schopní neuveriteľných vecí, keď príde kríza. Denne sme doslova od základov stavali scény, ktoré sme v ten deň nakrúcali. Bolo to neuveriteľne intenzívne dobrodružstvo a balansovanie na hrane. A veľký zázrak.
Prečo ste produkovali film vo Francúzsku?
Moje filmové korene sú vo Francúzsku, vyštudovala som filmovú školu La Fémis, a stretla tu ľudí, ktorí zásadne ovplyvnili moju kariéru. Napríklad Oliviera Assayasa, ktorý ma priamo a nepriamo podporoval, vždy tu pre mňa bol a dával na mňa pozor. To isté platí o Davidovi Chizalletovi, mojom hlavnom kameramanovi, ktorý nakrúcal aj môj záverečný školský projekt Une goutte d´eau. David má skvelé videnie, energiu a nadšenie, v zmysle akým sprevádza hercov. Pohybuje sa okolo nich ako mačka. Je tiež absolútnym filmovým nadšencom. V Cannes boli tri jeho filmy a úplne si to zaslúži. Alica Wincour tiež študovala na La Fémis, ale v inom čase ako ja. Zoznámili sme sa v roku 2011 na workshope na festivale Cinéfondation. Boli sme jediné dve ženy, ktoré vybrali, a obe sme mali celkom kolosálne projekty na to, že išlo o debut – v jej prípade o film Augustine, ktorý nakoniec realizovala, v mojom prípade projekt Kings, ktorý som nateraz odložila. Už som chcela všetko vzdať, ale Alice mi poradila, nech začnem s niečím menším, čo každého hneď nezastraší. Poslala som jej námet na Mustanga a spoločne sme začali pracovať na scenári. Bola mi veľkou oporou, ako tréner pre boxera.
O hudbu k filmu ste požiadala Warrena Ellisa, ktorý je okrem iného členom Bad Seeds Nicka Cavea.
Jeho hudba je vždy naratívna. Keď hrá Warren na husle, je to ako by ste počúvali niekoho rozprávať príbeh. A jeho kompozície sú neuveriteľné. Z umeleckého hľadiska jeho hudba a výber nástrojov presne sedí k prostrediu fimu – veľký dom z dreva, krajina pri Čiernom mori…Ešte než som sa s ním vôbec stretla, som si púšťala jeho hudbu k fotkám lokalít a bolo to presne ono. Naše prvé stretnutie bolo neuveriteľne silné, ale nemal na projekt čas. Musela som ho sledovať a počkať si na neho. Čo sa mi naozaj páči na našom spojenectve a zvedavosti, ktorú jeden u druhého vyvolávame, je skutočnosť, že ide o prienik kultúr natoľko vzdialených, ako sú od seba vzdialené Turecko a Austrália.
Kde ste našli päticu hrdiniek?
Vyhlásili sme masívny konkurz a behom deviatich mesiacov sme sa stretli so stovkami dievčat ako vo Francúzsku, tak v Turecku. Vzhľadom na tému filmu bolo dôležité, aby nás sami kontaktovali. Dve výnimky predstavujú Elit İşcam (Ece) a Tuğba Sunguroğlu (Selma). Elit jediná mala predchádzajúcu hereckú skúsenosť. Ako dieťa hrala hlavnú úlohu v dvoch filmoch Rehu Erdema – Times and Winds (2008) a My Only Sunshine (2009). Bola pre mňa svojim spôsobom múzou, písala som scenár pre ňu a bála sa, aby zo svojej postavy nevyrástla, než sa začne nakrúcanie. Tuğbu som stretla v lietadle z Istanbulu do Paríža behom práce na scenári. Okrem jej zjavne nespútanosti mustanga som v nej zaznamenala aj veľkú osobnosť. Niekoľkokrát okolo mňa prešla, než som ju zastavila a prehovorila s jej rodinou. Urobili sme niekoľko obrazových skúšok. Bola veľmi mladá a nikdy predtým nehrala, bolo to dojemné. Prvýkrát bola taká nervózna, že vyzerala, že dostane infarkt. Potom sa do role úplne ponorila. Ostatné predstaviteľky hlavnej pätice prešli konkurzom. Zakaždým to bola lásky na prvý pohľad. Napriek svojmu mladému veku nemali nakoniec s hraním najmenší problém. Dôležité bolo dať dokopy celú skupinu, nie päť rôznych herečiek. Musíte stvárniť celú štruktúru navzájom prepletených vzťahov. Vyskúšala som mnoho kombinácií, až do seba všetkých päť zapadlo. Čoskoro sa spolčili a začali sa pohybovať ako jedna bytosť…Jedna z nich (nie vždy tá istá) sa ujala vedenia a všetky vyrazili v neočakávanom smere, raz k rebélii, inokedy inam.
Mali problém vystupovať v niektorých scénach?
Nie. Postupovali sme krok za krokom, detail po detaile. Z milostnej scény, v ktorej hrá Ece, panikáril celý štáb, okrem herečky. Elit je plnoletá a má hereckú skúsenosť. Pre rodičov Güneş som zasa vytvorila zoznam všetkého, čo pri nakrúcaní ich dcéru čaká. Napríklad to, že bude nakrúcať v plavkách alebo podprsenke, alebo že bude konfrontovaná, skrz jej postavu, so smrťou milovanej osoby. Niektoré scény obsahovali v scenári viac hrubých výrazov než výsledný film. A bola tu aj scéna, keď sa všetky dievčatá ostrihajú, čo bolo pre nich veľmi ťažké. Samozrejme, sme vedeli kam môžeme nemôžeme zájsť a občas sme museli brzdiť, ale myslím, že by urobili čokoľvek, o čo by som ich požiadala. Mali ku mne absolútnu dôveru a dokázali zájsť veľmi ďaleko. Boli úplne bez zábran.
Zdroj: Asociácia slovenských filmových klubov
