Predvianočnú zábavu si užili hendikepované deti na benefičnom podujatí Veľa lásky.

Utorok 2. decembra 2025. No vonku to vyzeralo skôr jarne. V priestoroch Alfa sály Košického kultúrneho strediska Kulturpark, to tradične šumelo ako v úli. Deviaty ročník benefičného podujatia Veľa lásky pre osoby s mentálnym postihnutím pripravilo Občianske združenie Milan Štefánik a Občianske združenie Ruky spoja ruky. Pre „inak obdarených“ bol pripravený bohatý program.

No ale poďme sa pozrieť na to, ako to všetko začína. Ak by ste si mysleli, že je to také, že poďte dnu a koncert je pripravený, tak to sa mýlite. Podujatie začína pre divákov poobede, ale dobrovoľníci začínajú svoju prácu skoro ráno. Najprv je potrebné vyložiť z áut všetko potrebné. Potom sa rozdelia úlohy a ide sa na to. Poskladať stoly v miestnosti na občerstvenie. Pripraviť vody, poháre. Ešte nejaké sladké pečivo, aby bolo do čoho zahryznúť. Vo veľkej sále sa zatiaľ pripravuje pódium, aparatúra, mikrofóny. V malej sále si usporiadame stoly pre kreatívne dielne. Čo to bude tento krát? Enkaustika – maľovanie horúcim voskom. Maľovanie na tričká. maľovanie na polystyrén. Maľovanie na tvár. A zabudli sme na to hlavné… šatne pre účinkujúcich. Už sú aj tie hotové. Ešte vybaliť farebné tričká, aby to tu bolo veselé. A môžeme ísť na to.

S príchodom prvých divákov už sa moderátorského mikrofónu ujal Richard Vrablec. Moderátor a zabávač. Nie je na takomto podujatí prvý krát a tak sme si už istí, že má pripravených pár žartíkov. Ale prečo vlastne volá do sály „inak obdarených“? Lebo už sú pripravené pre ne Latino rytmi a tanec Zumba, ktoré si s nimi prišla zatancovať Zumba s Peťkou a aj ja. Poďte medzi nás. Povedieme Vás krokmi. „Tešili sme sa na všetkých. Krásne sa nám s Vami tancovalo, lebo je to neskutočná energia, ktorá z nich ide z tých detí a jednoducho je to Veľa lásky.“ Skúsime si to spolu. Krok vpravo. Krok vľavo. Pridáme ruky. Teraz si to skúsime vpred a vzad. Vyskúšame aj otočku. Dáme si aj vláčik, aby sa zapojili aj tí, ktorí ešte váhali. Energiou je naplnená celá sála. Poskočme si. Tľapnime. Čo by to bolo za koncert Veľa lásky bez piesne Veľa lásky. A veľkého objatia. Spravíme si aj foto. To už majú deti pripravené darčeky pre Zumba žienky Peťku a Julku. Sami ich s láskou tvorili. „Sme radi, že sme opäť mohli byť súčasťou a otvárať túto krásnu udalosť.“  

Ideme ďalej. Na pódium Richard Vrablec k sebe pozýva organizátora podujatia, Milana Štefánika a sympatizantku občianskeho združenia, Gabiku Bačovú. Spolu privítali prítomných a popriali im pekný hudobný zážitok. K sebe si volajú ešte jednu osôbku. Skromnú Timeu „Bejčík“ Csabayovú. Jej ruky vykúzlili nádherný obraz, ktorý je motívom tohto ročného podujatia. Timea ho daruje do zariadenia Lúč DSS Šemša.

A máme tu prekvapenie. Richard Vrablec sa chystá uviesť prvého hudobného hosťa. Kto ním mal dnes byť? Desmod. Ale… chlapci ochoreli. No tak kto ich zastúpi? Milan štefánik zavolala a Peter Cmorík neváhal a rýchlo precestoval cez celú republiku. So svojím Peter Cmorík Band prišli potešiť deti. Superstar 2006 a pre nás dnes Super človek. Veru, je to už takmer 20 rokov. Za svoju tvorbu má aj ocenenie Zlatý slávik. Jeho charizmatický nezameniteľný hlas sa ozval z mikrofónu. Rocková gitara. Ale čo to? Žeby tu predsa bol Desmod? Nie. To si len na úvod Peter požičal od nich pieseň Vyrobená pre mňa. „My sme si zahrali veľmi dobre a veľmi dobrú atmosféru sme mali, takže ďakujeme aj my.“ A teraz už ideme na tie jeho. Sú zo života. O láske. Šťastí. Namiešané naj piesne. Aj preto si takmer každú pieseň s ním „inak obdarení“ odspievali od začiatku do konca. Taká ako ty. Niekoľko divákov sa ešte nevie rozhodnúť, či vstúpi do sály. Tak si ich zavoláme. Prídi k nám. Každá žena v sále si pri ďalšej z piesní môže pomyslieť: možno je to o mne. Premýšľam nad tebou. Spolupráca publika funguje. Ruky nad hlavu. „Mne sa na týchto podujatiach veľmi páči, že všetci tí ľudia sú veľmi srdeční, veľmi pozitívni a veľmi sa chcú zabávať. Vždy, keď prídeme, sa tú hrá výborne.“ Jedno si želám. Aby ste tú ďalšiu pieseň so mnou spievali úplne všetci. Dáme si trocha nostalgickú. Dážď. Gitara hrá sólo. Pred poslednou sa poriadne rozospievame a naozaj bude Peter potrebovať pomoc všetkých. Tak poďme na to. Mám pocit. Veľký potlesk. Dáme si aj spoločné foto. „Inak obarení“ si pripravili pre Petra Cmoríka pekné darčeky. „Videl som tam nejaké vianočné motívy, takže určite sa to zúžitkuje, určite si to doma povykladám, lebo Vianoce sa blížia, takže treba zdobiť dom. Takže veľmi sa mi to zíde.“

Krátku prestávku pre výmenu nástrojov je treba vyplniť. Tak sa slova z pódia ujímajú Tomáš Kramarčík a Milan Rusnák zo spoločnosti SPIG. Možno ich ešte niektorí nepoznáte. Ale to nevadí. Teraz sa dozviete, čo všetko vám môžu pomôcť vybaviť z kompenzačných pomôcok.

Len na skok od domu si odbehli do Kulturparku chalani z Nocadeň. Bratia Rasťo a Robo Kopinovci. 25. decembra budú oslavovať výročie založenia kapely. A koľké to bude. Skúste si to spočítať. Fungujú na Slovenskej rockovej scéne od roku 1997. Na svojom konte za ten čas majú tiež niekoľko ocenení. Pohoda s gitarou na pódiu a ich piesne. A v sále „inak obdarení“ pripravení spievať s chalanmi. Transparenty pripravené. „Tie transparenty a to všetko, čo si pre nás pripravili, je veľmi milé. Je to veľmi príjemné a som dojatý.“ Ako čierny Havran sa do sály znieslo prítmie. Ani Steny nezábrania tomu, že je počuť spev po celých priestoroch Kulturparku. Slová zo života. Slová už nevravia nič.  Alebo predsa len niečo. O láske. Veď tá je dnes aj v názve akcie. Krásne Svitanie. A poslednú si dáme znova v prítmí. Pod lampou. „Hralo sa nám veľmi dobre, preto že tí ľudia sú veľmi muzikálni. Cítia rytmus a keď k nim príde človek, ktorý ich má úprimne rád a úprimne sa k nim prihovorí, tak mám pocit, že oni to vedia vycítiť a potom tú lásku vedia vrátiť.“ Opäť veľký potlesk a už sa náručie chalanov Kopinovcov plnia darčekmi od detí.

Tak sa teraz poďme lepšie pozrieť na tie transparenty a mávadlá. Všetky sú originálne. Väčšie, menšie. Postavy v životnej veľkosti. To je krása. To je potrebné odmeniť. A tak organizátor s pomocníkmi vyberajú 5 naj. Odnášajú si krásne ceny. A celkový víťaz dokonca víťazný pohár. A vôbec, všetci, čo sa snažili a pripravili si transparent, mávadlo, si odnášajú aspoň malý darček.

Na pódiu už sú pripravení hudobníci za nástrojmi. A k mikrofónu príde kto? Čakáme na posledného dnešného hudobného hosťa. Usmiata a stále mlado vyzerajúca Kristína. Hudbu má v krvi už od malička. Mohli sme ju vidieť aj na Eurovision Song Contest 2010. A dnes ju máme tu. Prišla nám zaspievať svoje naj. Poznáte ich? Tak spievajte spolu s ňou. „Zaspievala som si s nimi, takže je veľmi pekné, ako si vedia užívať ten život.“ Slová zo života, o živote, láske, vzťahoch. Taký je život. V občerstvení pre divákov nám chýba dnes Jabĺčko. Staršie piesne, ktoré pozná naozaj každý. V sieti ťa mám. Kristína je pre nás dnes Best of. „Vždy viem, že to bude plné lásky a krásnych usmiatych ľudí.“ Trošku nostalgie nezaškodí. Pri oltári sa stretneme možno už onedlho. Veď je Čas zimných zázrakov. Všade už vládne Vianočná nálada. A čo by to bol koncert na východe, keby nezaznelo Ta ne… Kristína už sa chystá odísť z pódia. Ale publiku sa to nepáči. Veď nám niečo chýba. Ešte chceme. Tá najkrajšia ešte nezaznela. Všetci vieme, ktorá to je. Aj s krásnym sólom na fujaru. Horehronie dáva krásnu bodku za dnešným benefičným podujatím. „Dnes to bolo opäť úžasné. A tam bolo tak veľa lásky, že to vystihovalo ten názov celého benefičného koncertu, že Veľa lásky, to bolo naozaj tak. To bola úplne 100% pravda. Takže mám krásny zážitok, užila som si to.“  Pre Kristínku je pripravený tiež obrovský potlesk. A darčeky. 

A čo teraz? Hudobné nástroje stíchli. Milan Štefánik sa rozlúčil slovom s divákmi. Je čas ísť. Plný dojmov, zážitkov. Ľudia sa naozaj dobre bavili. Dobrovoľníci sa ešte musia postarať o to, aby bolo všetko upratané, zbalené.

Záverečné ďakujem patrí všetkým. Organizátorovi. Účinkujúcim. Sponzorom. Dobrovoľníkom. Divákom.

A odkaz na záver od Petra Cmoríka: „ k Vianociam patrí pohoda, láska. Tak Vám prajem pohodu a lásku a prežite ich najkrajšie, ako môžete prežiť.“

Text: Júlia Platková
Foto: Milan Maršalka a Marek Vaco
Video: Andrej Budai