Piešťanský filmový festival Cinematik väčšinou býva našou rozlúčkou s festivalovou sezónou, rok 2020 je však celý naopak a tak sme na tohoročný sviatok svetovej kinematografie zavítali po lete nezvyčajne chudobnom na kultúrne zážitky. Cinematik, ktorý sa konal od 10. do 15. septembra, tento rok dovŕšil svoje pätnáste narodeniny a my sme veľmi radi, že sme mu ich pomohli osláviť, ako sa patrí.
Približne od mája sme s napätím sledovali každú jednu správu ohľadom festivalu. Nevedeli sme či sa vôbec bude konať, keďže drvivá väčšina podobných akcii bola pre aktuálnu situáciu zrušená. Organizátorom piešťanskej prehliadky filmov sme rozhodne nezávideli – riadiť sa zo dňa na deň meniacimi sa opatreniami musí byť naozaj náročné a pracovať v takejto neistote muselo byť neskutočne frustrujúce. V júni nás síce potešila tlačová správa o začiatku festivalu, lenže v dobe koronovej sme si naozaj nemohli byť istí, či sa za tri mesiace zostávajúce do otvorenia festivalu niečo nezmení. Nakoniec to ale všetko dobre dopadlo, festival dostal zelenú a my sme boli radi, že sa uskutoční aspoň jedno podujatie z nášho letného festivalového kalendára.
Samozrejme, ani Cinematik neobišli rôzne obmedzenia a opatrenia. Rúška v kine boli samozrejmosťou pričom treba pochváliť účastníkov, že ich nosenie naozaj nebrali na ľahkú váhu. Všetci sme si totiž uvedomovali, že ich prípadne nedodržanie a následná pokuta by boli festival veľkou, ak nie likvidačnou ranou. To bolo naozaj najmenej. Viac zamrzel fakt, že kvôli dodržiavaniu nariadení sa filmy premietali len do desiatej hodiny večer, čiže na zvyčajné vychádzanie z kina o tretej hodine ráno sme mohli zabudnúť. Z obmedzeného festivalového programu vypadli aj ranné premietania rozprávok, ktoré sme si minulé ročníky obľúbili. Takisto sa nekonali žiadne živé koncerty, ktoré po minulé roky boli doplnkom filmového programu. Hudobná časť festivalu tak zostala v réžii DJov, ktorí sa menili každý deň.
Nechýbali však komentované architektonické prehliadky Domu umenia, ranný víkendový program sa sústredil na túto brutalistickú stavbu od architekta Ferdinanda Milučkého. Tu sa ako každý rok nachádzala centrála festivalu a zároveň najväčšia kinosála s kapacitou až 600 miest. Budovou nás sprevádzali miestne architektky Eva Rohoňová a Lívia Gažová. Prehliadka začínala pred monumentálnym schodiskom, ktoré uvádza okoloidúcich do priestorov tejto nádhernej budovy. Po prelúskaní histórie a pôvodných plánov nás voviedli cez prízemie okolo výstavnej sály, recepcie, foyeru až do do sály, na pódium a nakoniec aj do technickej časti Domu umenia – na okamih sme sa tak mohli ocitnúť za oponou. Cestou sme sa dozvedeli veľa zaujímavostí o samotnej budove a jej tvorcovi. Na prehliadku nadväzoval vo svojej svetovej premiére dokument IKONY o už spomínanom architektovi Milučkom. Dokument príjemne zakončil prehliadku a ucelil obraz o budove a jej autorovi.
Tu sa nedá nespomenúť ďalší z vynikajúcich dokumentov, ktorý v svetovej predpremiére ponúkol tohtoročný Cinematik. Snímka Raj na Zemi vznikala po obdobie 3 rokov a zachytáva profesionálny a súkromný život reportéra Andreja Bána. Výborný počin po premietaní doplnila zaujímavá diskusia s režisérom a kameramanom Jarom Vojtekom, ktorý je zároveň osobným priateľom Andreja Bána. Priblížil nám celkový vznik filmu, podľa čoho boli vyberané jednotlivé lokality dokumentu a aj čosi o súčasnej situácii samotného reportéra, ktorý sa pre pracovné povinnosti nemohol festivalu zúčastniť. Výnimočná snímka si z festivalu odniesla cenu primátora mesta Piešťany.
Programovo si Cinematik už tradične zachoval veľmi vysokú latku. Zásahom do čierneho bola určite tohtoročná sekcia Rešpekt, prostredníctvom ktorej oceňujú výnimočných filmárov za ich prínos do kinematografie. Tento rok sa rozhodli oceniť Wojciecha Smarczowskeho, ktorého dielo sme mali možnosť si vychutnať naprieč dňami festivalu. Napriek rozmanitosti tém, ktorými sa vo svojich filmoch zaoberá, obsahuje každá z jeho snímok silné posolstvo. Najsilnejším filmovým zážitkom bol určite jeho film Volyň, ktorý približuje situáciu z rovnomennej oblasti na dnešnej Ukrajine počas druhej svetovej vojny. Po nemeckej invázii do Poľska bolo pôvodne poľské územie pripojené k Sovietskemu zväzu a snímka zachytáva poľsko-ukrajinské vzťahy v oblasti a udalosti, ktoré nasledovali. Ako to pri takýchto situáciách býva, konflikty na seba nenechali dlho čakať a film rozhodne nie je pre slabšie povahy. Aj v ostatných snímkach vykresľuje tie najnižšie ľudské pudy a slabosti a s divákom sa nemaznajú.
Po pozretí šiestich zo siedmych premietaných filmov tohto poľského režiséra bolo naozaj nemožné zhodnúť sa na tom najlepšom.
Hlavná súťažná festivalová sekcia Meeting Point Europe ponúkla nemenej kvalitné záležitosti. Medzi silnou konkurenciou tých najlepších súčasných filmov európskych tvorcov si hlavnú cenu nakoniec odniesla ruská snímka Dlhaňa (Dylda), ktorá vykresľuje chmúrny život dvoch mladých žien v Leningrade tesne po konci vojny. Okrem tejto snímky za našu redakciu ešte určite odporúčame veľmi aktuálnu snímku z prostredia súčasných predmestí Paríža, Bedári (Les Miserables), ktorá zachytáva stret polície a miestnych gangov. Medzi prevažne dramatickými súťažnými filmami určite vyčnievala komédia Ježiš ti ukáže cestu k diaľnici (Jesus shows you the way to the highway). Už samotný názov napovedá, že pôjde o veľmi neštandardnú záležitosť, tento druh humoru a nadsázky však nemusí sadnúť každému, ale ako oddychovka tento film určite poteší.
Dokumentárne filmy vyprodukované na Slovensku majú na tomto filmovom festivale svoju vlastnú kategóriu, Cinematik.doc. V silnej konkurencii sa tento rok ocenenie ušlo snímke Zlatá zem režiséra Dominika Jursu, v ktorej sledujeme boj obyvateľov troch malých obcí s veľkou ropnou spoločnosťou a zároveň poukazuje na to, ako sa hlas jednotlivca môže zmeniť na zásadný životný postoj.
Posledné ocenenie na Cinematiku udeľujú samotní diváci. Na pätnástom ročníku ju získala dokumentová lahôdka Králi videa. Tá nás zavedie nás do dôb minulých, ktoré veľa súčasných návštevníkov festivalu ani nemalo šancu zažiť. Boli to časy, keď sa k nám zahraničné filmy dostávali na pirátskych kópiách videokaziet s rýchlodabingom. Zaujímavú tému v spolupráci s niekdajšími pirátmi, dabingovými hercami a distribútormi spracoval Lukáš Bulava.
K Cinematiku patria aj mnohé sprievodné aktivity a podujatia. Kto si o sebe myslí, že je filmový expert, odporúčam mu vyskúšať filmový kvíz Petra Konečného, kde zistíte, koľko toho ešte neviete. Okrem toho sme stihli aj prehliadku najlepších svetových videoklipov sprevádzanú vyššie spomenutým filmovým odborníkom. Kto chcel cez deň vymeniť temno kinosály za krásne slnečné počasie, pivko a pohodičku na lehátku tomu mal aj túto možnosť. Komentovaná prehliadka svetom hudobných videoklipov bola príjemným osviežením festivalu.
Korona-nekorona, pandémia-nepandémia, šesť dní v krásnom prostredí Piešťan v spoločnosti tých najlepších svetových režisérov nám určite pohladilo dušu. Cinematik je skrátka láska a tento ročník opäť potvrdil, prečo sa do Piešťan v strede septembra tak radi vraciame. Už teraz sa nevieme dočkať na budúci ročník.
Tamara Zaťková
Foto: Michal Dzubina
