Martin a Marianna, zakladatelia OZ Na ľade, sú obyčajní ľudia z obyčajného sveta, ktorí sa rozhodli spojiť tento svet so svetom detí z detského domova tam, kde sa cítia najlepšie – na ľade.
Pravidelne organizujú hokejové a korčuliarske tréningy pre deti z detských domovov, ktoré sú však zároveň prístupné aj verejnosti. O tom, ako funguje tento projekt a prečo vznikol, sa dočítate v rozhovore, ktorý pripravila redakcia Gregi.net.
Ako vzniklo OZ Na ľade? Mohli by ste nám tento projekt predstaviť?
Martin: Je to náš spoločný sen, ktorý začal pred zhruba tromi rokmi, keď mi moja Marianna kúpila korčule, začala ma učiť korčuľovať a ja som tomu úplne prepadol. Keď už to trochu šlo, zistil som, že veľa detí a aj dospelých to nevie, lebo sa nedostali na ľad vtedy, kedy by mali. A pritom je veľmi jednoduché niekoho naučiť korčuľovať… Povedali sme si: prečo nie? Prečo to neskúsiť?
Bolo to veľmi spontánne, rýchle a „neuvážené“ rozhodnutie, ktoré prerástlo v skvelý projekt.
Marianna: Ja od malička rada korčuľujem. O rok starší brat začal chodiť na hokej, keď ja som bola ešte „malý štuplík“ a ja som veľmi chcela hrať hokej. Vtedy mi bolo povedané, že dievčatá hokej nehrajú – a na túto vetu nezabudnem asi nikdy v živote.
Potom som spoznala Martina, ktorý miluje hokej – u nás doma je hokej zapnutý prakticky stále. Povedala som si, že keď ho má tak rád, musí vedieť korčuľovať! Keď som mu kúpila korčule, to bol skoro náš prvý rozchod, keď si zlomil nohy, to bol takmer už definitívny rozchod s jeho rodinou. Keď sme to nakoniec všetko prežili, zapísali sme sa na amatérske tréningy a neskôr si urobili trénerské licencie.
Ja učím 12 rokov výtvarné ateliéry, vzťah k deťom mám už akosi v sebe. Hokej nás baví. Tak sme sa rozhodli, že urobíme takéto niečo a napadlo nás, že to bude pre deti z detských domovov.
Prečo práve takéto deti? Pretože keď sa obvykle tréneri rozhodnú, že otvoria nejaký krúžok, tak je to pre ľudí, pri ktorých by mohli normálne zarábať…
Marianna: Vadilo mi, že hokej môžu hrať len tí, ktorí na to majú financie. Nemyslím si, že hokej musí hrať každý profesionálne. Ako cez leto deti chodia na kúpalisko, tak môžu v zime hrať ľadový hokej.
Martin, pre teba je prečo dôležité pracovať s deťmi z detského domova?
Martin: Mňa rodičia na ľad nedostali, tá možnosť proste nebola… Viem si predstaviť, že je ešte veľmi veľa detí, ktoré rodičia na ten ľad nedostanú, bez ohľadu na to, či ich majú alebo nie. Takže asi preto.
Ako sa vám pracuje s týmito deťmi? Je spolupráca ťažká alebo nie?
Marianna: Podľa mňa, spolupráca s deťmi nikdy nie je ťažká. To je skôr potom o tých okolnostiach, čo sú do toho vsúvané. To dieťa príde odniekiaľ, s niekým a v nejakej nálade. Ale väčšinou, aj keď príde dieťa z domova napríklad urazené, tak to nejako opadne a z ľadu napokon odchádza vykorčuľované a spokojné.
Na Slovensku vie verejnosť o detských domovoch a ich fungovaní veľmi málo. Šíria sa rôzne bludy a ľudia im veria. Akú máte vy skúsenosť s týmito deťmi? Sú tak problematické, ako sa hovorí, alebo naopak?
Martin: Musíte si k ním vedieť nájsť cestu – ale to asi ku každému dieťaťu. Treba sa mu snažiť rozumieť a nenútiť ho, aby on rozumel mne. Všimol som si tiež, že niektoré deti sú akoby v bubline a nemajú stopercentný obraz o realite, ale je možné, že ich to chráni, lebo niektoré si v živote prežili ťažšie veci. Na druhej strane ich to možno aj o niečo oberá. U nás na ľade sa preto stretávajú aj s deťmi, ktoré nepochádzajú z tohto prostredia.
Deti by mali mať zo svojich životov veľa zážitkov – bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú.
Marianna: Ja nevidím absolútne žiaden rozdiel medzi deťmi z rodín a z detských domovov. To isté, čo vidím pri deťoch z detských domovov, to isté nájdem aj v škole, či v bežnej rodine. Samozrejme, aj tam sa nájdu problematické prípady, ale na to sú už ďalšie organizácie, ktoré ich zadelia podľa potreby, ako sa im treba venovať. Ale na ľade sa tieto rozdiely veľmi strácajú.
Ako často sa s deťmi stretávate?
Marianna: Väčšinou raz, dvakrát do týždňa. Máme pre nich aj telocvičňu, kde majú rôzne pohybové hry. Občas sme chodili za nimi aj do domova, takže sme boli s nimi častejšie, ale štandardne je to dve hodiny do týždňa telocvičňa a dve hodiny ľad – ale to momentálne už podľa financií.
Vaše stretnutia s deťmi sú otvorené aj pre verejnosť?
Martin: Základná idea je spojiť dva svety a ukázať, že tieto dva svety dokážu spolu fungovať bez akéhokoľvek rozdielu.
Marianna: Chodí s nami aj jedna mamička so svojim dieťaťom a tá mi po polroku povedala, že vôbec netušila, že to sú deti z detských domovov. Nakoniec nám ešte priniesla korčule pre deti.
Projekt prežíva aj vďaka tomu, že nám pomáhajú ľudia, napríklad že prídu skôr a pomôžu nám s vecami. Vedia, že to nie je zárobkový projekt a preto sa snažia pomôcť.
Tieto deti síce majú veľa krúžkov a možností stretávania sa, ale väčšinou len s ďalšími deťmi z domovov. Deti ale potrebujú práve kontakt aj s tým druhým svetom, aby sa dokázali osamostatniť, keď príde čas.
Ako vyzerá váš korčuliarsky tréning s deťmi?
Martin: Často začne ráno pri káve.
Marianna: My sme od pondelka do piatka v práci, to je jeden náš život a potom sobota je náš druhý život. Keď sa ráno zobudíme a zistíme, že je sobota, začneme myslieť sobotou. Presne takto ráno začneme myslieť nad tým, kto príde, kedy… Treba poslať veľa SMS-iek a obvolať veľa ľudí.
Samotný tréning prebieha na rovnakej báze, pre deti je dobrý takýto režim. Začína sa spoločnou rozcvičkou v kruhu na roztiahnutie svalov, následne rozcvička v kruhu na rozkorčuľovanie a potom prechádzame na štafetové cvičenia – pretože deti veľmi radi súťažia. Asi pol hodinu pred koncom sa začneme venovať pohybovým hrám, alebo krúžkovému hokeju (namiesto puku je použitý gumený posilňovací krúžok pozn. redakcie).
Chceli by ste ešte niečo odkázať čitateľom?
Martin: Takže od Septembra zase v sobotu!
Viac o projekte a o možnostiach pomoci sa dozviete tu: https://ideasstarter.com/projekty/hokej-pre-vsetkych
Otázky kládla: Daura
Foto: OZ Na ľade
