John Masino je americký gitarista, skladateľ, textár, producent. Hral s mnohými svetovo známymi hudobníkmi, stále sa však snaží preraziť so svojím projektom The John Masino Band. O tom, ako sa mu darí, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.
Pracuješ ako grafický dizajnér pre spoločnosť vyrábajúcu svetelnú techniku – ako je to spojené s rockovou hudbou, ako si sa k nej dostal?
K počítačovej grafike som sa prvýkrát dostal v hudobnom časopise Rock Central, kde som mal na starosti všetky grafické záležitosti ohľadom reklamy a inzercie. Našiel som podobnosti medzi nahrávacím software-om a grafikou, aj keď to možno znie šialene. Dokonca si všetky propagačné materiály dodnes robím sám – obaly na CD, plagáty na koncerty, booklety, internetové stránky, atď. Mám dve pracovné stanice – jednu pre nahrávanie a druhú pre grafiku. Mal som obrovské šťastie, že som dostal job v Electronic Theatre Controls, Inc., je to svetový líder vo výrobe architektonickej svetelnej techniky. Našiel som sa v tvorení grafických návrhov pre jednotlivé svietidlá, ako a kde majú byť uchytené, kde bude aký spoj, čím budú pokryté, kde bude umiestnená značka produktu.
Kedy si začal hrať na gitare a čo bolo spúšťačom?
Začal som, keď som mal 9 rokov. Môj starší brat Steve bol prvý, ktorý v našej rodine začal s muzikou, a učil ma pesničku The Ventures od Petra Gunna. Taktiež mi daroval svoju bielu Gibson SG. V tom istom čase som bol očarený bicími, a tak mi otec kúpil takú malú zostavu, na ktorej som sa predviedol na akcii v piatej triede základnej školy. Hral som na bicích a neskôr som akosi prešiel na gitaru.
Sníval si vždy o tom, že budeš muzikant?
Určite áno. Zhliadnutím The Beatles a počúvaním všetkých songov tých čias – to vo mne vyvolalo lásku k hudbe a gitare. Ale boli to hlavne The Beatles, kto ma podnietil k tomu, aby som začal hrať, vďaka nim som túžil po kapele.
Na čom Tvoja skupina The John Masino Band momentálne pracuje?
Tak ako mnohé kapely, aj my teraz zaúčame nášho nového člena, bassgitaristu Marka Breyera. Každý mesiac odohráme štyri až šesť koncertov vo Wisconsine. Ale náš záujem sa najviac sústredí na nové CD, ktoré nahrávame. Pred rokom a pol som zložil a nahral asi 12 pesničiek, ktoré sme odohrali aj naživo, takže momentálne produkujem nový album. Okrem toho sa objavujem aj na sólo akciách, zhruba tak šesťkrát do mesiaca.
Čo považuješ za zatiaľ najväčší úspech vo svojom živote?
Samozrejme, mal by som povedať, že je to môj syn Jamey. A celá moja rodina, ktorá mi poskytuje lásku a oporu. Ale predpokladám, že skôr máš na mysli moju hudobnú kariéru. V tejto oblasti mám niekoľko skvelých a vrcholných momentov, napríklad registrovanie v CBS Nemperor Records v roku 1980, otváranie obrovských show pre úžasných svetovo uznávaných muzikantov. Mám mnoho skvelých priateľov, s ktorými mám možnosť spolupracovať, poznám technikov a zvukárov, s ktorými som prežil nespočetné množstvo koncertov a nahrávaní v štúdiách.
Existuje niečo, za čím stále ideš, niečo, čo chceš v živote dosiahnuť?
Ešte stále pociťujem vzrušenie, keď vezmem do rúk gitaru a začnem hrať. A to je dobré znamenie. Stále sa učím niečo nové, stále objavujem nové gitarové riffy a zvuky, píšem nové skladby a nahrávam. Vystupovanie pred publikom a robenie ľudí šťastnými pomocou hudby – to je pre mňa všetko. Hudba je úžasná vec, pretože spája ľudí, dotýka sa ich sàdc, zabúdame pri nej na svoje každodenné problémy. Chcem dosiahnuť iba to, aby som bol vďaka svojej gitare a hudbe známy po celom svete. A verím, že jedného dňa sa mi to splní!
V roku 1999 si bol jedným z finalistov v súťaži Jimi Hendrix Electric Guitar Competition – je Jimi pre teba TOP umelec?
Keď som prvýkrát počul album od Jimiho Hendrixa Are you Experienced, úplne ma to rozhodilo. V pozitívnom zmysle, samozrejme. Som šťastný človek, že môj prvý koncert bol práve The Jimi Hendrix Experience v Madisone v roku 1970, tesne pred tým, ako umrel. Lístok stál $3.50 a zmenilo mi to život. Milujem aj Jeffa Becka, Erica Claptona, Jimmyho Page-a, Johnny Wintera a Ritchieho Blackmore-a. Ale Jimi Hendrix, to bol pionier v hraní na elektrickú gitaru. Jeho dopad na hudbu je dnes práve tak silný, ako tomu bolo v tých časoch.
V roku 1980 si sa uchádzal o post gitaristu do kapely Foghat a podarilo sa ti dostať do prvej trojky. Poznáš dôvod, prečo si ťa nakoniec nevybrali?
Moja skúška s nimi išla ako po masle a fakt sme si rozumeli. Ale newyorský gitarista Erik Cartwrigh bol predsa len o kúsok lepší a prekonal aj mňa, aj Ricka Vita, ktorý bol tým tretím. Foghat urobili tri ďalšie albumy a v roku 1983 sa rozpadli. Dostal som od nich veľmi pekný list. V roku 1990 mi ich gitarista a spevák Dave Peverett ponúkol, aby sme im na pár show robili predkapelu – prišiel vtedy s úplne novou zostavou a tvorbou. Vždy bol ku mne veľmi milý a zvykol hovorievať mojim spoluhráčom – John bol veľmi blízko, aby s nami hral :)
Uvažoval si už o turné po Európe?
Tak toto je vec, o ktorej som vždy uvažoval a stále uvažujem. Veľa gitaristov sa skôr dostalo do povedomia ľudí v Európe ako v USA. To sa stalo aj Hendrixovi a ďalším bluesovým gitaristom. Neželám si nič viac ako ísť do Európy a hrať pred novým publikom – na to mám ešte stále veľa času!
Držím palce a ďakujem za rozhovor a za tvoj čas!
Ja ďakujem za tvoju ponuku, som rád, že som ti mohol poskytnúť interview. Veľmi si to vážim!
Otázky kládla Sjekellka
Publikoval: Redakcia GREGI.NET
