FEAR FACTORY – Demanufacture 30 Year Anniversary Tour: Reportáž!

Klubom MMC sa 30. júla 2025 vznášala zatiaľ nevypovedaná otázka: Akí vlastne budú Fear Factory bez stálych a obľúbených členov? Nahradil ich jediný pôvodný člen Dino Cazares adekvátnymi muzikantmi?

Plachta s nezameniteľným a kultovým logom FF, ktoré sa s jemne obmieňalo s aktuálnymi albumami visí za bicími, priestor pod pódiom sa zahusťuje fanúšikmi najmä v tričkách kultovej skupiny. Je jasné, že dnes to bude hlavne o ultrafans a ich interakcii so svojimi miláčikmi.

Intro sa rozlieha zaplneným klubom a… nasleduje obrovský výbuch emócii na oboch stranách. Na pódiu porcuje vzduch svojimi skvelými riffmi 58-ročný Dino Cazares. Vek mu vôbec neubral na intenzite prejavu. Vlasy sa preriedli, ale tlak z jeho gitary stále zrkadlí krásne 90-te roky. A kto mu sekundoval pri týchto zvukových jatkách? Najviac sa asi zapotil 41-ročný bubeník Pete Webber, známy z thrashových Havok. Pete hral vynikajúco a zvládol všetky, hlavne kopákové, figúry skvele. Na basu hral a dobre vyzeral mladý Ricky Bonazza, multiinštrumentalista, producent a basák z Butcher Babies. Mimochodom, veľký fanúšik Duffa McKagana z Guns N’Roses. A nakoniec… nakoniec muzikant, na ktorého ramenách respektíve hlasivkách ležala azda tá najväčšia ťarcha zodpovednosti, ako sa vysporiada s naozaj pestrým spevom jeho predchodcu a spoluzakladateľa skupiny Burtona C. Bella. 38- ročný Milo Silvestro to „dal na pána“. Zachoval všetky spevové linky v pôvodnom prevedení. Čisté vokály zneli nádherne, podporené miernymi efektmi, ktoré spevák kontroloval na stojne k mikrofónu.

Celý večer bol venovaný 30 výročiu albumu, ktorý dokonale skĺbil metalový žáner s elektronikou/samplami. Klenot Demanufacture, vydaný 13. júna 1995, s konceptom „človek verzus stroj“ absolútne nič nestratil na sviežosti, brutalite a neskutočnom tlaku v živom podaní. Jedenásť skladieb hraných s minimálnymi prestávkami zvalcovalo všetkých prítomných. Výborný zvuk, svetlá, kapela v nasadení a hlavne oddané publikum, ktoré vyspievalo každý kultový refrén. Ľudia sa skvele bavili, takže večer ubiehal rýchlo. Výborne zaranžované skladby so silnými riffmi a melódiami, odprezentovali jubilejný album. Od úvodnej Demanufacture, cez strojovú Self Bias Resistor, vesmírnu Zero Signal, refrénovú Replicu, techno bombu New Breed, oddychový cover Dog Day Sunrise od Head of David, gitarovú Body Hammer, natlakovanú Flashpoint, agresívnu H-K (Hunter-Killer), priestorovú Pisschrist a záverečnú apokalyptickú a nekonečnú A Therapy for Pain.

Kapela sa vracia na pódium a pridáva niečo z ostatných albumov, takže klub ostáva v hudobnej tenzii prostredníctvom skladieb Shock, Edgecrusher, skvelej Linchpin, What Will Become? a záver tvorí zasnená refrénová Archetype. Publikum odmieňa muzikantov za skvelý výkon a čo je ešte sympatickejšie na celom večere, že hneď po koncerte schádzajú z pódia medzi svojich fanúšikov. S dobrou náladou rozdávajú autogramy a spoločné foto, pri bohatom merchi skupiny. Fear Factory potvrdili, že sa im podarilo pre 30-timi rokmi stvoriť nesmrteľné dielo. Škoda, že nezazneli skladby z debutu ako Martyr, Leechmaster, alebo Scapegoat. Verím, že sa ich dočkáme pri oslavách debutového albumu, v budúcnosti…

V ten večer na pódiu neboli Fear Factory sami. Večer otvorili a neboli žiadnou predkapelou, ale výbornou prvou kapelou večera, topoľčianski Head2Down, pôsobiaci na scéne už od roku 2003. Frontmann FUXo, si hneď na začiatku spravil poriadok na pódiu a pod ním a skupina predviedla prierez bohatou kariérou. Výborne vyzerali, hrali a predviedli respektíve dokázali, že na Slovensku máme mnoho skupín, ktoré by mali dostávať takéto šance.

Napísal: Filip Glocko
Foto: Jana Holičková