„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“
Autor „stratenej generácie“ zachytáva osudy a pocity mladej generácie z prostredia prvej svetovej vojny. Román je stavaný na dvoch kontrastoch. Prvý kontrast je front a zázemie, druhý je v umeleckom stvárnení.
Dej je písaný v prvej osobe ktorú stvárňuje devätnásť ročný Paul Bäumer. Postupne nám predstavuje svojich spolužiakov, ktorí sa vďaka propagande a vlasteneckým rečiam profesora Kantorka dobrovoľne prihlásia na front. Po prihlásení na front ich triedu rozdelili do družstiev. Paul sa dostal do deviateho mužstva so spolužiakmi Kroppom, Müllerom a Kemmerichom.
Z prvej línie, kam sa dostal Paul aj s ostatnými, Remarque opisuje scény expresionisticky až naturalisticky. Popisuje hrôzu, zvuky, bolesť, smrť.
Vďaka detailným popisom si dokáže podmaniť fantáziu každého čitateľa. Pri scéne ako Paul nesie na rukách Kata s rozmliaždenou nohou a do hlavy vletí Paulovi črepina, dokáže preniesť čitateľa priamo na front nie len popisom deja, ale aj zvukov, bolestí, sĺz, strachu, a nakoniec aj smrťou. Donúti zatajiť dych, a nezatvárať knihu.
Vždy som nad vojnou rozmýšľala ako nad celkom. Nikdy som sa nezamyslela nad ľuďmi v nej, nad vojakmi, ktorí dobrovoľne či nedobrovoľne riskovali každý deň svoje životy, ktorí si zvykali na samotu, na strach a na bolesť, ktorí sa stratili vo svete skôr, než doň vôbec stihli vkročiť:
Albert to vysloví: „Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme.“ Má pravdu. Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.
Len vďaka autorom ako je E. M. Remarque sa môžeme dostať všade. Ale hlavne nám dávajú šancu vidieť veci, ktoré si hneď neuvedomíme. Preto sú tu oni. Otvárajú nám oči…
Predstavia nám povrch veci a nakoniec nás dotiahnu až k jadru a nešetria nás. Vhodia nám do tváre všetky pocity, od radosti, slasti až po tú najohavnejšiu bolesť a detaily smrti.
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte tak pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové…
Napísala: Veronika Sivoková
