Leto je úžasné obdobie. Nielenže prináša so sebou vlnu dovoleniek, uvoľnenia, zábavy, ale darí sa mu priniesť svetové kapely aj do malých lokálnych klubov. Toto je prípad aj stredajšieho koncertu Death By Stereo v Randal clube.
Možno veľa z Vás zaregistrovalo, že sa koncert uskutoční v sesterskom klube Randalu, v MMC. Áno, pôvodne sa tam odohrať mal, veď Death By Stereo je legenda, ktorá hrá celoročne obrovské koncerty a má bohatú históriu. No veci sa majú tak, že kapela akoby nie a nie vykročiť z tieňa iných, komerčne populárnejších kapiel. Majú verných, stabilných fanúšikov. Avšak mladých akoby nezaujímali. Ako dôkaz spred 2 rokov, kedy naše hlavné mesto poctili svojou návštevou prvýkrát, je to, že akciu odohrali v klube Obluda, ktorá mala status vyslovene undergroundového klubu a kapacitu niečo okolo 120 ľudí. Áno. Kapela pôsobiaca roky pod gigantickým labelom Epitaph records, hrajúca obrovské koncery po celom svete, a v Bratislave hrali práve tam. A ani pri vyslovene symbolickom vstupnom sa im klub nepodarilo úplne naplniť. Je to veľká škoda, lebo ich koncert mal toľko energie ako väčšina ostatných toho roku spolu. Randal club tohto roku zas len dokázal, kde sa celá scéna uberá. Na koncerte nebolo veľa ľudí, ale boli tam aj ľudia, ktorých na podobných koncertoch už pravidelne roky nevídať. Všetky tieto veci však DBS vrhajú nie do kolónky nezaujímavé, ale práve tam, kde sa stavajú oni sami. Tam, kde sa robí hardcorová muzika postavená na stabilných názoroch, presvedčení a s kopou pozitívnej energie.
Z ich vystúpení srší nielen pohoda, energia, zábava, ale aj to, čo väčšine kapiel súčasnosti chýba. Pokora. Muzikantsky, ako to dokázali aj teraz, predbehnú veľa iných, žánrovo podobných kapiel o kilometre. Skúseností majú taktiež na tony. To im však nebráni hrať v malých kluboch, nebráni im to rozprávať sa s fanúšikmi, ľuďmi naokolo, nebráni im to motať sa po klube a okolí spôsobom, akým to robia členovia lokálnych začínajúcich kapiel. Tteda s obrovským nadšením a dobrou náladou v očiach, v očakávaní čo bude, čo príde. Touto pokorou, týmto prístupom, a tým, že toto všetko vedia skĺbiť s obrovským muzikantským nadaním a profesionalitou samotného vystúpenia predbiehajú aj tie kapely, na ktoré čakajú tisíce ľudí pred každým koncertom pred klubom, ktoré majú milión pozretí na „you-všetkomožné“. Idú si svojou vlastnou cestou – takou, o ktorej si myslia, že je správna. Stoja si za svojimi názormi a to je to čo musí na nich každý človek, ktorého podobne ako ich neovládajú módne vlny, oceniť.
Priebeh koncertu bol pre kapelu typický. Náklad, náklad, náklad, legendárne songy, náklad, úžasné sóla jednotlivých členov, improvizácia, sranda, náklad. Jeden obrovský valiaci sa vlak bez bŕzd. Aj napriek zraneniu gitaristu, ktorý si gitarou rozbil hlavu tak, že mu nevydržala nielen hlava, ale aj gitara, dohral akciu s handrou previazaným čelom. Hral ďalej, spieval ďalej. Kvôli tomuto zraneniu možno nebol setlist tak dlhý ako býva, no bolo vidno, ako veľmi vedia chalani improvizovať, ako hrajú, ako vymýšľajú a aj to, že minimum heftov, fórikov a pódiového predstavenia majú dopredu pripraveného. Pri tom všetkom to pôsobí ako jedno hrané predpripravené divadelné predstavenie.
A kde sú nejaké suché fakty, pýtate sa? Koncert aký bol tento, a aké sú všetky akcie podobného razenia si iba výpis faktov nezaslúži, nezaslúži si ani nezainteresovaný pohľad, nezaslúži si kritiku zvuku, či zlého výberu predkapiel. Možno komerčná úspešnosť takejto akcie je hlboko pod dnešnými štandardmi, ale ukazuje, že ľudia dokážu stále robiť niečo, čomu naozaj veria, robia to s chuťou, nehraným nadšením a nasadením, aké nie je vidno skoro nikde inde. Koncert aký bol tento je o atmosfére, naozaj fungujúcej hardcore scéne. Scéne aká bola voľakedy, voľakedy, kedy hudba nebola o oblečení alebo image.
Napísal: Erik Hill
Foto: Jana
