Bratislava dňa 21. apríla 2026
Vážené členky a vážení členovia Výboru NR SR pre kultúru a médiá, vážené vedenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky,
dovoľujem si reagovať na včerajšie zasadnutie výboru doplňujúcim otvoreným listom. Pre štatutárky a štatutárov bol včera vyhradený veľmi krátky čas a svoj príspevok som už nestihla predniesť v rozsahu, ktorý by umožnil pomenovať podstatu problému. Preto si dovoľujem doplniť ho touto cestou v presvedčení, že práve Vy môžete prispieť k náprave.
Skutočnosť, že nám bol e-mailom oznámený návrat k pôvodnému rozpočtu, krízovú situáciu kultúrnych inštitúcií nerieši. Je dôležité jasne pomenovať, že problém, ktorému dnes čelíme, nie je iba v sume finančných prostriedkov. Je v spôsobe riadenia, ktorý vytvára systémovú neistotu a tým spôsobuje reálnu škodu.
Verejná kultúrna inštitúcia nemôže fungovať v režime, v ktorom najprv dôjde k rozpočtovému zásahu a následne k neformálnemu uisteniu o jeho náprave e-mailom, bez oficiálneho rozpočtového opatrenia. Takýto postup je v priamom rozpore s princípom stability, ktorý má zriaďovateľ zo zákona zabezpečovať. Škoda v kultúre totiž nevzniká len tým, že finančné prostriedky nie sú. Škoda vzniká aj tým, že inštitúcia nevie, či budú, kedy budú a či bude môcť plánovať svoju činnosť. Kultúrne projekty, festivaly, publikácie, výskum či medzinárodné spolupráce sa pripravujú v horizonte mesiacov až rokov. Zastavené procesy, neuzavreté zmluvy, pozastavené rokovania s partnermi a reputačná neistota sa nedajú „vrátiť späť“ jednoduchým oznámením. Verejná inštitúcia nemôže konať na základe e-mailovej komunikácie. Potrebuje právne a rozpočtovo záväzný rámec. Bez neho nie je možné zodpovedne vykonávať správu verejnej funkcie.
Na zasadnutí zaznelo, že problémy sme mali komunikovať „v rámci ministerstva“ a riešiť ich osobným dohovorom. S týmto prístupom mám zásadný problém. Nejde totiž o individuálne dohody, ale o nastavenie správy verejných financií a podmienok výkonu verejnej funkcie. Pokiaľ sa inštitúcia dostane do situácie, že jej základné fungovanie závisí od neformálnych dohôd, nejde už o systém verejnej správy, ale o ad hoc riadenie, ktoré je v rozpore s princípmi transparentnosti a rovnosti.
Dôsledky tohto spôsobu riadenia sú už dnes viditeľné:
- rušenie pracovných miest,
- dlhodobé znižovanie mzdových prostriedkov,
- nemožnosť strategického plánovania a rozvoja,
- obmedzovanie odborných činností na úroveň prežívania,
- prerušenie kontinuity akvizícií, výskumu, publikačnej a prezentačnej činnosti,
- presun zdrojov z odbornej činnosti do administratívy.
Dochádza tak k situácii, v ktorej sa mení samotný spôsob výkonu verejnej funkcie kultúrnych inštitúcií – z dlhodobej systematickej odbornej práce na režim operatívneho prežívania.
Tento stav nie je abstraktný. Má veľmi konkrétne a merateľné dopady.
V prípade festivalu Nová dráma/New Drama bolo na zasadnutí spomenuté dofinancovanie vo výške 15 000 eur. Neodznelo však, že tieto prostriedky ešte neprišli, festival sa koná už v máji a v predchádzajúcich rokoch sa jeho rozpočet pohyboval na úrovni 50 000 – 60 000 eur. V takomto režime nie je možné zabezpečiť medzinárodných partnerov, dramaturgiu ani produkciu. Plánovanie je v tomto prípade fakticky nemožné.
Závažnú rovinu má aj téma centralizácie depozitárov. Pamäťové inštitúcie nemajú zbierky len uchovávať. Ich úlohou je zbierky skúmať, interpretovať a sprístupňovať verejnosti. V situácii, keď neexistujú adekvátne vybudované študovne a digitalizácia nie je na úrovni, ktorá by umožňovala plnohodnotný vzdialený prístup, znamená presun zbierok do centrálneho depozitára ich fyzické aj spoločenské odrezanie od odborníkov a verejnosti. Zbierky, ktoré sú fyzicky oddelené od odborníkov a spoločnosti, postupne strácajú svoj význam. Zbierka bez výskumu, interpretácie a sprístupňovania prestáva byť kultúrnym dedičstvom a stáva sa len uloženým predmetom.
Ochrana kultúrneho dedičstva nie je jednorazový akt uloženia predmetov do bezpečia. Je to nepretržitý odborný proces, ktorý si vyžaduje stabilitu, kontinuitu a personálne kapacity.
Tento otvorený list píšem a zverejňujem ako osoba, ktorá z funkcie dobrovoľne odchádza. Aj preto považujem za dôležité pomenovať, v akom stave odovzdávam inštitúciu svojim kolegyniam a kolegom. Vo svojom výskume som sa dlhodobo venovala kultúrnej pamäti, identite a postaveniu kultúrnych inštitúcií v spoločnosti – teda otázke, prečo tieto inštitúcie vznikajú, čo je podmienkou ich zmysluplnej existencie a podľa akých znakov možno rozpoznať, že strácajú schopnosť napĺňať účel, pre ktorý boli zriadené. Od roku 2017 som bola garantkou projektu digitalizácie, od roku 2020 som spravovala informačné systémy a databázy, v ktorých som vyhodnocovala dáta a ich vedecký a informačný potenciál. Moja skúsenosť je teda odborná aj praktická.
O to intenzívnejšie vnímam, že sa dnes ocitáme v situácii, keď kultúrne inštitúcie postupne strácajú schopnosť plniť úlohy definované v ich zriaďovacích listinách. Nie preto, že by o to nemali záujem, ale preto, že strácajú podmienky na výkon tejto činnosti. Sledujeme systémové zlyhávanie zriaďovateľskej funkcie štátu v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, kultúrnej pamäti a služby verejnosti.
To, že sme sa ako štatutárky a štatutári obrátili na výbor, je súčasťou našej povinnosti upozorniť na stav, v ktorom už nedokážeme zabezpečovať verejnú službu na úrovni, ktorú nám ukladá zákon.
Vážené členky a členovia Výboru NR SR pre kultúru a médiá, vážené vedenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, som presvedčená, že práve Vy môžete prispieť k tomu, aby sa situácia začala meniť v prospech stability, kontinuity a predvídateľnosti, ktoré sú základnými podmienkami fungovania kultúrnych inštitúcií.
S úctou
Mgr. art. Alžbeta Vakulová, PhD.
poverená riaditeľka Divadelného ústavu
