Zuzka Smatanová: Vonia človečinou!

Bratislava 11. júla (TASR) - Zuzana Smatanová, niekoľkonásobná držiteľka ocenení Zlatý slávik a Aurel a majiteľka multiplatinových platní za posledné dva albumy "Svet mi stúpil na nohu" a "Tabletky odvahy" trávi celé leto koncertovaním a vystupovaním na festivaloch. Dnes vystúpi s kapelou v Spišskej Novej Vsi na vyhlásení Miss Spiša, odkiaľ sa presúva do českých Kejžlic, kde na ňu čakajú návštevníci festivalu Rocková Lipnice.

-Zuzka, vráťme sa hneď v úvode späť v čase...Dajme tomu, že sa píše rok 1990. Čo prvé ti prebehne hlavou?-
1990?...hmm... Ja som vlastne v deväťdesiatom prvom išla do základnej školy ako prváčka. Ale v deväťdesiatom? Hmm...vôbec netuším. Skončila som v škôlke...(smiech).

-Na čo v detstve najradšej spomínaš?-
Tým, že som vyrastala v prírode, strašne rada si spomínam na to, ako som s bratom a kamarátmi bola často v lese a hrávali sme sa tam. Bolo to také detstvo na dedine. Boli to kamarátstva, ktoré vlastne trvajú doteraz. Bola to strašná sloboda. Teraz je už, myslím si, iná doba, ale vtedy to bolo také krásne. Myslím si, že rodičia sa vtedy o nás menej báli. Táto doba je už iná, fakt. Neboli sme ešte ovplyvnení počítačovou technikou. Boli sme vlastne také deti prírody.

-A čo "sladkých" štrnásť..?-
Hmm...Mojich sladkých štrnásť?...(smiech). To bol vek, kedy som vlastne...hmm..., ale myslím ani nie ako vyslovene štrnástka, ale ako to obdobie, kedy som sa dostala do akéhosi obdobia puberty. Vtedy to bolo tak, že som vlastne ukončila základnú školu a už som začala uvažovať nad tým, na aký smer alebo na akú školu sa dám a čo vlastne zo mňa bude v živote. Takže, bolo to obdobie úvah štrnásťročného človeka, ktorý vlastne nevie, čo so sebou ešte... Ten pohľad do budúcnosti je veľmi neostrý a zahmlený...takže, bolo to zvláštne obdobie. Vtedy som uvažovala vlastne nad všetkým možným, ale myslím si, že som si zvolila časom fajn cestu. Ale to všetko muselo prejsť nejakým prelomovým obdobím, kedy som išla na strednú školu a tam sa začalo veľa vecí vyvíjať.

Zuzana Smatanová - Rádio Expres festival

-Dievčatá v tínedžerskom veku si zvyknú po stenách lepiť svoje idoly. Kto dominoval u teba, v tvojej izbe v tej dobe?-
My sme mali v tom období ešte s bratom spoločnú izbu, takže na jednej strane boli plagáty Jeana-Clauda Van Damma, čiže to boli vlastne bratove a ja som tam mala jeden plagát Whitney Houston...(smiech). Ja som sa uskromnila na jeden plagát a myslím si, že som tam mala ešte jednu Kylie Minoque, úplne starý plagát, ale nám mama zakazovala lepiť si plagáty...(smiech).

-Píše sa rok 1998. Začala si študovať pedagogiku v Turčianskych Tepliciach. Predpokladám, že v škole to bol poriadny babinec...-
Ja si pamätám presne na obdobie, kedy som vlastne išla prvýkrát na internát a bola som úplne zmätená z toho, pretože som odchádzala ako pätnásťročný človek, vlastne od rodičov do nejakého mesta mimo. Čiže, vedela som, že nebudem dochádzať denne domov ako zo základnej školy a vedela som, že odchádzam medzi úplne nových ľudí, tých, ktorých nepoznám. A tým, že vlastne som sa zrazu ubytovala na izbe s troma úplne cudzími dievčatami, ktoré každé bolo iné, to ma tak trošku desilo, či si na to celé zvyknem. Takže...hmm...ja som sa vlastne v rámci školy naučila nielen to, ohľadom pedagogiky a ohľadom toho, ako učiť deti, ale veľká časť toho učenia bolo aj to, ako zvládať proste veľký babský kolektív a získať vlastne trošku samostatnosť. Byť tam sama za seba a tak nejako tolerovať aj ostatných. Čiže, ja som sa na internáte naučila strašne veľa vecí, aj akoby do takého osobného života. Strašne veľa mi to dalo. Keď si to človek nejako prejde, zrazu zistí, že ja mám vlastne okolo seba teraz v podstate čisto iba mužský kolektív, lebo som v kapele a sú tam iba chalani. Takže, zisťujem, aké je to iné byť v čisto ženskom kolektíve a potom mužskom. Je zaujímavé si tým prejsť.

-Mohla by si tieto dve odlišné vnímania sveta a života, čiže mužský a ženský v skratke porovnať?-
Hmm...myslím si, že muži sú viac racionálnejší a neriešia niektoré banality, ktoré riešia, možnože, dievčatá. Myslím tým vo všeobecnosti malichernosti, ktoré chalani v podstate veľmi neriešia. Ja som sa naučila byť pri chalanoch trošku viac rýchlejšia, lebo žena vo všeobecnosti potrebuje na svoju úpravu a všetko to, ako by chcela vlastne vyzerať viac času. Tým, že mi často veľa cestujeme, dokonca skoro ráno vyrážame, naučila som sa byť oveľa rýchlejšia a oveľa praktickejšia. Takže v tomto sú chalani oveľa praktickejší. Myslím si, že medzi chalanmi nepanuje nevraživosť, prípadne nejaké ohováranie. Myslím si, že dievčatám je to trošku bližšia vlastnosť.

-V ktorej spoločnosti sa cítiš príjemnejšie, ak sa to dá vôbec takto pomenovať?-
Lepšie sa cítim, myslím si, že v mužskej spoločnosti...(úsmev).

-Máš priateľku, respektíve priateľky, s ktorými si zájdeš občas trebárs na kávu "poštebotať si"?-
Hmm...priznám sa, že keď som bola mladšia, tak som určite kamarátky mala. Také tie, s ktorými som chodila trebárs na diskotéku, alebo len tak, proste do nejakej partie, tak to som mala. Ale tým, že teraz už vlastne nie som s nimi, pretože ten čas a to cestovanie mi berie kopec priestoru, tak som stretávanie s nimi obmedzila, ale fakt len kvôli tomu času. Teraz momentálne mám kamarátku, ktorá je vlastne priateľka môjho manažéra (Pavol Smolka, pozn. TASR), tiež sa volá Zuzka, tak s ňou si vyrazíme či už na nákupy alebo proste...hmm...len tak na kávu (úsmev).

Zuzana Smatanová - Rádio Expres festival

-Ak to tak môžem povedať, skvele som sa pobavil pri tvojom rozhovore s Krausom v jeho talk show v Českej televízii "Uvolněte se, prosím", keď Krausovi išlo len o jedno - dostať na "svetlo Božie" meno tvojho partnera. (Zuzkin smiech). Rovnako ako jemu, ani žiadnemu novinárovi sa to zatiaľ nepodarilo. Do istej miery chápem tvoje stráženie si súkromia, ale na druhej strane, nie je jednoduchšie povedať úprimne "žijem s tým, poprípade s tou", ako čeliť stále tým istým dotieravým otázkam? Alebo je to v tvojom prípade len strategická hra s médiami?-
Vôbec to v mojom prípade nie je strategická hra a vlastne ani neviem, prečo by som to mala považovať za nejakú hru. Hmm...ja som, myslím si už v niekoľkých rozhovoroch povedala, že vlastne...hmm... šoubiznis nemá pravidlo, aby proste každý, kto tam vstúpi, hovoril o svojom súkromí. Nikde to nie je napísané. Ja som teda nikde nečítala tieto pravidlá. Čiže, vôbec to nie je nejakým spôsobom podmienka, a teda...hmm...ja si myslím, že každý človek by mal rešpektovať toho druhého v tom zmysle, že keď nechce rozprávať o svojom súkromí, nechce medializovať ľudí, ktorí na to nie sú zvyknutí, tak myslím si, že tí druhí by to mali nejakým spôsobom rešpektovať. Keď to ja rešpektujem na druhých, tak si myslím že..., alebo čakám ten rešpekt vlastne aj v rámci mňa. Ja si takých ľudí vážim, ktorí povedia "OK, nechceš rozprávať, tak fajn, nechaj si to pre seba." Je to predsa len tvoj priestor, do ktorého sa akoby utiekaš, keď chceš byť sama, alebo chceš proste chvíľu sa nejakým spôsobom zatvoriť. Čiže, to súkromie je asi snáď jediná vec, čo mi vlastne akoby zostala. Medializáciou príde človek o časť svojho súkromia a ja si ten kúsok chcem nechať.

-Ja ti sľubujem za seba, že ti už túto otázku nikdy nepoložím.-
Dobre. (Smiech).

-Vráťme sa ale k tomu, čo ťa najviac napĺňa a zároveň aj živý. Na škole si hrala na flautu a na klavír. Kedy si sa dostala po prvý raz ku gitare a čo bolo vlastne takým zlomovým momentom, keď si si povedala - chcem robiť muziku?-
V rámci tohto obdobia, keď som vlastne začala chodiť na internát, tak tam to nejako spontánne prišlo, že nejaká spolužiačka priniesla gitaru. Ja som sama už doma začala po nej pokukovať, pretože môj otec hral na gitaru a môj brat takisto, takže asi sa to nejako spontánne ku mne dostalo. Keďže sa na nej doma hralo, tak som to chcela vyskúšať aj ja. No a potom už na intráku sa to len zužitkovalo, pretože to boli vtedy také tie chodbovice a keď bolo treba hrať na školských akciách, tak vždy volali mňa. Alebo to bolo v rámci táborákov nejakej partie. U nás žiadni chalani nehrali na gitare, tak som ju musela nosiť ja. Takže spontánne som sa k nej dostala. Takým nejakým momentom alebo nejakým takým míľnikom, ak to tak môžem nazvať, proste taký nejaký zlomový bod, keď som ja začala uvažovať o muzike, tak to bolo, keď som si napísala svoju asi prvú pesničku. To je asi taký nejaký neopísateľný pocit, keď človek napíše slová, k tomu dá nejakú melódiu a zároveň si to zahrá aj zaspieva. Prípadne to niekto počuje a prípadne to niekto ohodnotí, že to je fajn. To ešte ale nemusí byť ten úplne prvý bod, že áno, idem to robiť. Ale skôr taký zvláštny pocit, že áno, to je to, čo ma napĺňa. Ja som hrala na intráku a tam ma prvýkrát proste oslovila spolužiačka, ktorá chcela, aby som išla hrať na nejakú súťaž. Ja som jej povedala, že to určite nie, že sa na to necítim. Ale ona na to úplne zabudla a jedného dňa mi zavolala, že už ma prihlásila a že proste už musím ísť a musím si pripraviť nejaké dve pesničky. Takže, ja som nakoniec teda šla a vyhrala som tú súťaž, čo som akoby nechápala, ako sa to stalo. Ale ten zlomový bod, myslím, že nastal vtedy, keď som si povedala, že nejakým spôsobom cítim, že to pódium je taká área, ktorá mi vyhovuje. Chcem vlastne na tom pódiu dávať nejakým spôsobom energiu pre ľudí a chcem ju aj od nich prijímať. Čiže, tam sa to naozaj deje a mne to proste vtedy vyhovuje.

-Určite si mala na mysli víťazstvo v súťaži Coca-Cola Pop Star. Tá práve odštartovala tvoju hviezdnu kariéru. Teraz, ak sa mýlim, tak ma, prosím ťa, oprav... Údajne tejto súťaži vďačíš aj za svoju momentálnu kapelu, s ktorou hráš päť rokov. Ako ste sa dali do kopy?-
Po súťaži som vlastne hľadala naozaj stálu kapelu, pretože v rámci súťaže som hrala akoby s "pozbieranými" hudobníkmi, ktorí hrali v rôznych iných kapelách a na konkrétnu súťaž mi prišli zahrať. Čiže, hneď po súťaži som hľadala kapelu, ktorá bude so mnou akoby na stálo. Bolo zvláštne to, že mi sme sa vlastne na tom finále všetci akoby aj stretli, ale vôbec sme spolu nehrali. Ja som súťažila, baság Palo Smolka hral so mnou, Braňo Jeleň, ktorý hrá na bicie, tam hral s konkurenciou, Maroš Kachút, ktorého som v tom čase vôbec nepoznala, bol v porote a Dušan Kulich sa prišiel pozrieť ako divák. Čiže, sme to mali pekne rozdelené a potom sme sa nejako dali do kopy. Palo Smolka to potom trošku zrežíroval, pretože on tých chalanov poznal viac ako ja a vedel, že si vieme aj osobnostne "sadnúť". Takže sme sa stretli, dali si pár skúšok a vedeli sme proste, že sa nám dobre hrá. Aj si "sedíme" ako osobnosti, takže sme doteraz spolu vlastne už päť rokov.

-Možno prehodím trošku kartu. Čo zvykneš počúvať v aute, respektíve muziku koho si pustíš, keď máš chvíľku čisto len pre seba?-
Keďže mám v aute CD menič, tak tam mám vlastne šesť diskov a mám tam napríklad Tori Amos, mám tam Stevieho Wondera, Feist a ešte som tam zvykla mať Dianu Krall. Tá mi tak spríjemňovala cestu.

-Ale Whitney Houston predsa len zostala na trvalo...?-
(Smiech)...Whitney Houston mám síce v aute, ale nemám ju vloženú do CD meniča. Ale mala som ju isté obdobie, keď som sa proste chcela vrátiť niekam späť. Chcela som si nejako overiť to, či ma tá muzika ešte nejakým spôsobom zaujíma, alebo vôbec ten jej prejav. A povedala som si, že áno. Je to jedinečný prejav. Whitney Houston má skvelý hlas a to, ako s ním dokáže pracovať. Myslím si, že to ma neprejde, nejaké to presvedčenie celé.

-O čom sníva Zuzka Smatanová, keď zaspáva?-
Hmm...to je asi rôzne, pretože stane sa, hmm...že keď zaspávam, myslím na pesničky, myslím na nejaké slová, melódiu. Väčšinou sa to fakt deje predtým, ako zaspávam a vtedy je to akože najťažšie. Pretože znova sa človek musí prebrať a znova si musí proste zapisovať a prípadne si to hrať a všetko možné. Čiže, väčšinou myslím na pesničky a spomínam na to, čo sa v priebehu dňa stalo. Ale inak väčšinou sú to teda pesničky (úsmev).

-Takže 24 hodín muzika. Ale keď úplne "vypneš" a odosobníš sa od muziky? Určite sú aj také chvíle v tvojom živote...-
Sú. Tak vtedy sa snažím čo najviac relaxovať. Snažím sa...hmm... napríklad kresliť alebo keď fakt chcem mať od muziky čo "najďalej", tak idem aj medzi ľudí, idem do prírody... Lebo fakt sa stane, že človek má tej muziky počas toho týždňa a aj počas dňa tak strašne veľa, že tá chvíľa nejakého relaxu v mozgu (smiech), tú fakt niekedy človek potrebuje. Tak buď kreslím, alebo zájdem s kamarátkou na nejaké nákupy (úsmev).

-V čo v živote veríš?-
Hmm...no, to je ťažká otázka. Pretože...hmm...verím v podstate v spravodlivosť, asi. Hmm...ako...akoby som to vysvetlila? Verím v spravodlivosť. Myslím si, že keď...hmm...

-Myslíš, že všetko v živote sa ti raz vráti?-
Áno. Myslím si, že keď niekto niečo myslí dobre, tak nejakým spôsobom sa mu to aj vráti. Keď niekto myslí proste zle, alebo nejakým spôsobom nepraje alebo robí napriek ľuďom, tak sa mu to takisto vráti. Myslím si.

© 2008, Autorské práva TASR a uvedené agentúry. Všetky práva vyhradené. Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto správy bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR a uvedených agentúr je výslovne zakázané.

Zdroj: Agentúra TASR
Publikoval: Gregi