Jimpster – jeden z mnohých pseudonymov, pod ktorými tvorí a vydáva Londýnčan Jamie Odell. Pre ľudí motajúcich sa okolo klubovej scény je tento jeho pseudonym tým najznámejším. Pri príležitosti jeho návratu na [music is everything] už tento piatok vám prinášame rozhovor s týmto výnimočným DJom a producentom.

Ako sa máš?
Sedím pred svojim počítačom a skúšam tvoriť, ale nejako to nejde, takže čumím na prázdnu stránku v Logicu.

Nedávno ste vydali na Freerange stý release. Oslavovali ste?
Mali sme špeciálnu party v The End. Freerange tam je každý mesiac, pri tejto príležitosti sa tam stretlo mnoho ľudí, ktorí vydávajú na Freerange, čiže taká rodinná párty.

Aké to je mať za sebou 100 releasov, čo bude nasledovať?
Snažíme sa vydávať viac albumov. Väčšina z tej stovky boli EP platne, asi iba 20 albumov, veľa z toho bolo tiež kompilácií. Milton Jackson a Manuel Tur chystajú albumy, kde bude toho viac ako len klubové skladby. Tiež by som chcel dať dokopy ďalší album Jimpstera. Čiže nechceme robiť len na klubovom zvuku a EP ale viac staviame budúcnosť na albumoch. V tejto dobe je to ťažké s fyzickou distribúciou, je pre nás dôležité sa venovať albumom aby sme držali veci na žive. Ľudia už nezbierajú hudbu ako predtým, skôr je to o tom, čo je k dispozícii.

Ktorý z tých 100 releasov je pre teba najdôležitejší? Okrem tvojich ...
Povedal by som, že jeden môj starý Audiomontage (jeden z Jamieho pseudonymov), kde bol remix Toma Middletona. Myslím, že to bolo číslo 25... Prvýkrát sme mali na labeli remix od veľmi známeho človeka a Tom bol pre mňa vždy tak trochu hrdinom. Vždy som ho obdivoval ako DJa tak aj producenta. Mať tam remix od takého človeka bolo niečim špeciálnym. Pomohlo nám to takisto trochu posunúť veci ďalej. Ďalším výnimočným releasom bol Switch – "Get Ya Dub On", to bolo číslo 29. Táto platňa pomohla Daveovi Taylorovi stať sa tým uznávaným DJom a producentom akým je dnes. Bol to jeho najväčší release, takže sme radi, že sme pri tom boli. Takisto to je dodnes najpredávanejší singel na Freerenge všetkých čias, myslím, že dodnes sa ho predalo okolo 15 tisíc kópií. Je to neskutočné pre nezávislý label ako sme my a bol to pre nás aj doslova bod zlomu a čosi čo sa nám už asi nepodarí zopakovať.

Ak sa niekto ako Dave "Switch" Taylor stane takým známym a úspešným, je náročné snažiť sa aby opäť vydal niečo na vašom labeli?
Áno je. Ale som si istý, že ak bude mať niečo pre nás tak nám to ponúkne. Vydali sme jeho prvý hit, ale nečakáme, že kvôli nám bude odmietať také ponuky ako momentálne má.

A tvoja najúspešnejšia platňa?
Najúspešnejší bol "A Love Like This" z albumu Amour. Predávalo sa to za bežnými hranicami Freerange a vďaka Beatport sa ho predalo a predáva strašne veľa aj v digitálnej podobe. Vďaka tomuto releasu som sa dostal viac do povedomia ľudí a vcelku to aj pomohlo mojej DJskej kariére, čiže pre mňa osobne bol veľmi dôležitý.

Vydal si veľa platní aj pre label Kudos Records. Aký je tvoj vzťah k nemu?
Keď sme začali Freerange, Kudos bol náš distribučný partner. Keď som mal dostatok materiálu pre album, necítil som, že by som vedel cez Freerange, vtedy ešte začínajúci label dostať tento album do dostatočnej pozornosti. Oslovili sme preto Kudos, aj keď vlastne neboli label. Podporili to, urobili veľa licenčnej a distribučnej práce ako aj promotion. Pomohli nám na začiatku, ale asi pred piatimi rokmi, od kedy som začal cítiť, že Freerange je dostatočne silný už vydávam len tam.

Ako to bolo s Buzzin’ Fly?
Vždy som chcel vydať platňu na Buzzin Fly a keď to vyjde, bude ešte jedna. Ben Watt (majiteľ Buzzin‘ Fly) bol pre mňa vždy dôležitá osoba, inšpirácia a mal na mňa vždy vplyv. Spôsob akým smeruje svoju noc, produkciu aj label ... Má veľmi dobré uši a mám voči nemu rešpekt. Mal som pocit, že by som mohol vydať niečo aj mimo Freerange a so "Square Up" to dopadlo výborne. Veľa ľudí sa o mne dozvedelo, takže to pre mňa zafungovalo aj ako promo. Ben je mojim priateľom a rád by som pokračoval v spolupráci s ním.

Tvoja najnovšia platňa "Dangly Panther", ktorá vyšla pred stým releasom je takisto skvelá, aké boli reakcie kritikov?
Predáva sa veľmi dobre. Som z toho aj trochu prekvapený, pretože pre mňa to je príjemná deep housová skladba, ktorá funguje v kluboch. Ľuďom, ktorí ju dostali na review sa páčila tiež. Nie je to nič rúcajúce bariéry, alebo udávajúce smer, ale cítiť z nej, že som do toho dal dosť energie a pozornosti ako aj vášne. Momentálne sa ale deep housu začína veľmi dariť, cítiť odklon od minimalu a ľudia majú radšej pomalšie a hudobne precítenejšie skladby. Proste tá skladba zapadla aj do obdobia a prináša to, čo momentálne ľudí oslovuje. Som preto veľmi rád.

Čiže deep house a podľa teba vracia... Znamená to, že ľuďom chýbala istá dávka emócií na parties? Aká je podľa teba budúcnosť?
Pre mňa to nebolo nikdy iba o deep house. Vždy som hral množstvo rôznych skladieb a aj mnoho DJov, ktorých mám rád, má rado proste viac štýlov. To čo sa rozhodne "vracia" sú skladby s viac hudobným obsahom, možno trochu pomalšie, viac atmosféry a menej tvrdých rytmických vecí. Myslím, že sa to vracia k tomu, čo si predstavujem pod klubmi v New Yorku v strede deväťdesiatych rokov, keď Kerry Chandler hrával na tých parties, alebo ašte skoršiu housovú scénu v Chicagu – od disco po mad acid house. To je to, o čo sa snažím v mojich setoch, trochu to pohnúť vpred ale byť zároveň synonymom toho čo som spomínal. Problémom ľudí, ktorí hovoria, že deep house je „next big thing“ je, že rozmýšľajú úplne od veci. Je to skôr o stave mysle, postoji k hudbe, zábave.

Ako je to so scénou v Londýne? Zavreli King’s Cross, niekoľko ďalších miest tiež, iným klubom sa tak nedarí? Aké to je z pohľadu insidera?
Ťažko povedať presne ... hrávam tam niekoľkokrát do mesiaca, ale nie som spojený s nejakým konkrétnym miestom. Keď nehrám, nechodím veľmi po kluboch, takže nie som veľmi expertom na londýnsku scénu. Ale vnímam to ako čas zmeny. Kluby okolo King’s Cross sa zatvárajú, ale vznikajú iné menšie miesta. Stále je však dosť príjemných menších priestorov ako Plastic People a 54, mali tam v posledom čase mnoho dobrých DJov. Je to pekný priestor, zatvára neskoro a má príjemný vibe. Takisto T-Bar, je to viac o party ale stále príjemná atmosféra. A mimo Londýna je stále množstvo skvelých parties – Severné Írsko, Škótsko, Manchester, Bristol... Je veľa miest, kde sa snažia dostať dobrých DJov a hrať dobrú hudbu. Pre mňa sú to pozitívne časy.

Vráťme sa trochu do histórie ... Pracoval si na albume s Coldcut, produkoval ich album a bol si s nimi na turné...
Áno, to bola krátka epizóda. Začal som label v roku 1996 a o rok neskôr sa Coldcut začali zaujímať o moju produkciu a zapojili ma do toho spomínaného albumu. Mal som pár platní vydaných už pred tým a Coldcut mali na moju tvorbu vtedy veľký vplyv. Takže byť pri tvorbe ich albumu bola pre mňa zaujímavá skúsenosť. Takisto dostať sa do takej pozornosti okolia, keďže Coldcut boli vtedy veľmi slávni. Bolo to pre mňa veľmi dobré byť pri tom a dostať moje meno viac do povedomia. Matt a Jonathan sú skvelí chlapci, experimentátori a vždy ochotní skúšať rôzne experimenty, takže som s nimi strávil zaujímavý čas. Žil som vtedy v Manchesteri a oni v Londýne, takže som k nim chodieval na jam sessions a podobne. Brával som so sebou aj iných manchesterských hudobníkov, bola to zábava a pre mňa veľmi dôležité časy.

Vrátil by si sa k tomu ešte? Našiel by si si čas?
Áno určite, je niekoľko hudobníkov, s ktorými by som chel spolupracovať. Ale poznáš moj live project ...

Ten, ktorý nič nevydáva, The Bays?
Presne, nevydávame nič, je to improvizačný live projekt. Je to môj outlet pre experimentálne veci a kolaborácie. Mali sme vystúpenie s Herbie Hancockom asi pred dvoma rokmi – hral na piano a my sme robili to čo obyčajne, jamovali pre tisícku ľudí asi hodinu. Bola to úžasná skúsenosť. Sústredím sa teda na The Bays a na Jimpstera.

Prečo The Bays nič nevydávajú?
Je to o uchopení momentu pri vystúpení. Akonáhle to vydáš na nosiči, stráca to pre nás to čaro. Chceme aby sa to zachovalo ako niečo špeciálne, niečo čo neurobí nikto ani my ešte raz. Funguje to skvelo, hrávame po celom svete a na množstvo rôznorodých projektov. Nedávno sme začali hrávať s filharmonickým orchestrom ako improvizáciu ale v jedinečnej podobe. Máme troch skladateľov, ktorí prepisujú do nôt to čo hráme a oni to púšťajú na obrazovke orchestru. Je to veľmi náročné ale veľmi inšpirujúce. Budeme hrať na niekoľkých medzinárodných jazzových festivaloch, na čo sa veľmi teším, pretože ako Dj sa dostanem väčšinou do menších klubov, s The Bays mám šancu hrať pred väčším publikom.

Čiže na 100% hudobník ...
Áno, hrám na klávesy roky ... obaja rodičia sú hudobníci. Otec stále hráva na bicie so Shakatak. Pár krát sa nám stalo, že sme hrali v tom istom meste naraz. V Japonsku či vo Vilniuse. Je veľkým fanúšikom The Bays ale ako DJa ma nevidel už viac ako 5 rokov ... stretneme sa aspoň na jedno pivo v hoteli obyčajne. Málokedy má čas, ak nehrá so Shakatak tak hráva veľa jazzových vystúpení.
A posledná otázka ... Ako vzniklo meno Jimpster?
Bola to moja prezývka čo sa pamätám, od 11-12tich rokov.

Jimpster vystúpi na klubovej noci [music is everything] v bratislavskom elam klube v piatok 27.06.2008.